Stévia

História Stévie ako prírodného rastlinného sladidla
 
Stévia, Stevia rebaudiana, je subtropická rastlina používaná po stáročia Guaranskými Indiánmi v Paraguaji, ktorí ju nazývali viacerými názvami ako Kaa'-he-E, Caa'-ehe, alebo Ca-a-yupe. Stévia je známa v južnej amerike ako „yerba dulce“ v preklade sladká rastlina. Guaránski Indiáni používali Stéviu ako špeciálnu potravinu a tiež na liečebné účely.
 
Rastlina sa stala predmetom záujmu celého sveta po tom, ako juhoamerický prírodovedec Bertoni koncom 18. storočia preskúmal jej vlastnosti.

Charakteristickou vlastnosťou Stévie je sladká chuť. Sladkú chuť na rozdiel od iných rastlín nespôsobuje obsah cukrov ale obsah niekoľkých typov nekalorických molekúl nazývaných glykozidy. Prvé glykozidy zo Stévie boli izolované a pomenované v roku 1931 dvomi francúzskymi chemikmi Bridelom a Lavieilleom.

 

 

Nedostatok cukru počas 2. svetovej vojny v Anglicku urýchlyl výskum použitia Stévie ako sladidla. Výskum vykonávala Kráľovská botanická záhrada v Kew, neskôr sa však výskum zastavil. Aktivitu prevzalo Japonsko, ktoré začalo s kultiváciou Stévie v 50. rokoch minulého storočia. Koncom 70. rokov začalo Japonsko komerčne používať Stéviu ako rastlinné sladidlo. Japonsko je v súčasnosti najväčším spotrebiteľom Stéviového extraktu, jeho použitie predstavuje 50% celkovej spotreby sladidiel. V Japonsku je Stéviový extrakt sladidlom diétnej Coca-Coly light, nakoľko Japonci odmietajú použitie škodlivého aspartámu.
 
 
Uplatnenie v prírodnej medicíne
 
Pozornosť Stévie priťahujú tiež jej ďaľšie vlastnosti. Rastlina sa používa vo viacerých juhoamerických krajinách na liečbu cukrovky a na zníženie vysokých hladín cukru ako hypoglykemikum. Výskumy ukázali že koncentrát z listov má schopnosť regulovať činnosť pankreasu a pomáha pri znižovaní vysokých hladín cukru v krvi. Stévia sa preto využíva v liečbe cukrovky, hyperglykémie a kandidózy – kvasinkovej infekcie často sprevádzajúcej poruchy metabolizmu cukrov.
 
Uplatnenie v prírodnej medicíne našla Stévia tiež pri poruchách trávenia, zvýšenej kyslosti žalúdka a pri obezite – nadváhe. Rastlina pôsobí ako všeobecné tonikum – stimulans, zlepšuje využitie energie a mentálnu bdelosť.
 
Stévia potláča rast a zastavuje množenie baktérií ktoré spôsobujú ochorenia ďasien a zubný kaz. Z uvedeného dôvodu sa často pridáva do kvalitných prírodných zubných pást a ústnych vôd. Mnoho ľudí uvádza zlepšenie zdravotného stavu ďasien po pravidelnom používaní zubnej pasty a ústnych vôd obsahujúcich extrakty Stévie.
 
Antibakteriálne účinky Stévie sa využívajú tiež v kozmetike, Stéviové extrakty pridávané do šampónov znižujú tvorbu lupín.
 
 
Stéviový extrakt
 
Stéviový extrakt je výnimočne sladivý, 300-krát sladivejší ako cukor, nekalorický, prírodný doplnok výživy s prídavnými liečivými účinkami na pankreas. Je vhodný pre diabetikov a ludí obmedzujúcich kalorický príjem za účelom zníženia telesnej hmotnosti. Ľudia používajúci Stéviový extrakt uvádzajú zníženie potreby konzumácie sladkej potravy a zníženie telesnej hmotnosti. Použitie extraktu pomáha zlepšiť trávenie, upokojuje podráždený žalúdok po diétnych chybách.
 
 
Obsah stévozidov
 
Intenzívnu sladkú chuť extraktu dodávajú glykozidy nazývané stévozidy. V listoch Stévie sa nachádza do 10% stévozidu, 2-4% rebaudiozidu, malé množstvá dulcozidu.
 
Použitie extraktu zo Stévie
 
Stabilita glykozidov v kyslom prostredí umožňuje použitie Stéviového extraktu vo všetkých typoch diétnych nealkoholických nápojov. Stéviový extrakt je stabilný proti tepelnému rozkladu do 200 stupňov Celzia, je preto vhodný aj do tepelne upravovaných jedál. Stévozidy a rebaudiozidy majú veľmi intenzívnu sladkú chuť, preto je vhodné z praktického hľadiska práškový extrakt nariediť do vodného roztoku a dávkovať po kvapkách.
 
 
Aká je chuť Stéviového extraktu?
 
Stévozidy v koncentráciách sladkosťou porovnateľnou bežné cukrom sladené potraviny a nápoje majú porovnateľnú sladkú chuť bez horkej pachute. Vo vysokej koncentrácii možu zanechávať okrem veľmi intenzívnej sladkej chute zvyškovú miernu horkastú chuť. Rebaudozidy horkastú chuť nemajú. Výskumníci sa snažia genetickými modifikáciami vyšlachtiť rastliny so zvýšeným podielom tvorby rebaudozidov.
 
 
Zdroj: preklady zahraničných stránok