Najnebezpečnejšia lož o cholesterole, ktorú musíte poznať

Najnebezpečnejšia lož o cholesterole, ktorú musíte poznať

Povedzme si o najnebezpečnejšej lži o cholesterole, ktorú musíte poznať. Už niekoľko generácií nám hovoria, že cholesterol spôsobuje srdcové ochorenia. A toto je pravdepodobne najškodlivejšie zjednodušenie modernej medicíny. Výsledkom je, že desiatky miliónov, stovky miliónov ľudí na celom svete užívajú statíny, pričom jedným z ich negatívnych účinkov je znižovanie tvorby energie v mitochondriách, čím oberajú bunky o energiu. Najviac sú poškodzované tie bunky, ktoré spotrebúvajú najviac energie. A to je váš mozog, vaše srdce, vaša pečeň a vaše obličky.

Jedným z problémov so statínmi alebo všeobecne aj s akýmikoľvek liekmi je, že keď ich predpisujú ľuďom, hovoria: „Vezmite si toto. Toto vyrieši problém.“ Ale ono to problém nevyrieši. Nezlepší to funkciu tela. Neobnoví to žiadnu rovnováhu. Len to potlačí príznaky. Potláča niečo v tele. Takže to maskuje skutočné príčiny a umožňuje týmto nerovnováham, aby sa ďalej zhoršovali. A pretože ľuďom je povedané, že tabletka vyrieši problém, sú menej motivovaní robiť aktívne zmeny sami pre seba.

Musíme zmeniť spôsob, akým hovoríme o cholesterole

Musíme pochopiť, že cholesterol nie je nepriateľom. Nie je toxínom. Je to niečo esenciálne, čo naše telo potrebuje, a čo si telo vo väčšine vyrába samo.

Prečo potrebujeme cholesterol

Tu je rýchly zoznam niektorých funkcií cholesterolu. Je zdrojom pre steroidné hormóny ako testosterón, estrogén a kortizol. Cholesterol je stavebným kameňom vitamínu D. Každý rok objavujeme nové poznatky o tom, aký je vitamín D dôležitý. Váš imunitný systém, metabolizmus vápnika a stovky ďalších procesov závisia od vitamínu D.

V bunkovej stene tvorí cholesterol asi 20 až 25 %

Cholesterol je tiež kriticky dôležitý pre bunkové steny. Každá bunka v tele má vonkajšiu obalovú vrstvu – tukovú dvojvrstvu, kde je zmes esenciálnych mastných kyselín, nasýtených mastných kyselín a cholesterolu. Keď máme správnu zmes týchto rôznych druhov tukov, dosahujeme rovnováhu medzi tekutosťou membrány a jej stabilitou. Nedostatok cholesterolu spôsobuje úbytok kostrovej svaloviny (rabdomyolýzu) vrátane zníženia výkonu srdcového svalu (kardiomyopatia).

Cholesterol chráni nervy

Cholesterol je tiež kľúčový pre ochranný obal nervových vlákien – myelín. Myelín je voskovitý obal, ktorý obklopuje všetky nervové vlákna a umožňuje elektrickým impulzom cestovať presne a rýchlo tam, kde majú. Myelín pôsobí ako izolácia. Keď sa izolácia, myelín, začne rozpadávať, môžeme získať devastujúce ochorenie nazývané roztrúsená skleróza, keď sa signály neoddeľujú správne a vznikajú „skraty“ v nervovom systéme.

Cholesterol trávi tuky a dopravuje ich do buniek

Cholesterol je tiež jednou z hlavných zložiek žlčových kyselín, ktoré nám umožňujú tráviť a emulgovať tuky, a tým aj správne vstrebávať esenciálne mastné kyseliny a vitamíny rozpustné v tukoch A, D, E a K. V spojení s bielkovinami vytvára lipoproteíny, prenášače tuku v krvi do buniek.

Cholesterol je absolútne normálny, dokonca nenahraditeľný,  telo ho musí mať a preto sa snaží zabezpečiť stabilnú hladinu. Cholesterol je niečo, čo si vaše telo vyrába a prísne reguluje jeho hladinu, v záujme zachovania zdravia, aj to aj v prípade ak ho neprijímate v potrave.

Príbeh NCEP – National Cholesterol Education Program (USA)

Národný program pre vzdelávanie o cholesterole

Za tým, čo dnes považujeme za „normálny“ cholesterol, sa skrýva pomerne zaujímavý príbeh o tom, ako sa hodnoty v priebehu rokov menili. Pred 80. rokmi bolo všetko pod 300 v celkovom cholesterole považované za normálne. V skutočnosti ani neexistovala pevná hranica, pretože ste museli prekročiť 300, aby to niekto považoval za vysoké alebo aby tomu vôbec niekto venoval pozornosť.

Ale potom ako v roku 1987 bol schválený prvý statín (lovastatín), liek na znižovanie cholesterolu, prišli so zriadením programu pod skratkou NCEP, čo bola prvá verzia Národného programu vzdelávania o cholesterole (National Cholesterol Education Program). Aké pekné to bolo od vlády, že začala vzdelávať verejnosť o cholesterole práve v tom roku, keď bol dostupný prvý liek. Nebola to náhoda. Bolo to niečo, čo možno nazvať lobizmus, keď sa používa politický tlak na ovplyvnenie rozhodovateľov.

1987, NCEP I.

Takmer cez noc sa normálna hladina cholesterolu znížila z 300 na 200.

Čokoľvek pod 200 bolo odteraz považované za žiaduce. Ak ste mali medzi 200 a 239, bolo to považované za hranične vysoké. A čokoľvek nad 240 bolo považované za vysoké. A nezačali sa predpisovať lieky len ľuďom nad 240, pretože mnoho lekárov a ľudí sa začalo báť a povedali si: „No, ak som na hranici, asi by som si mal ten liek vziať tiež.“

Keď sme vstúpili do 90. rokov, statíny sa stali bežnou súčasťou liečby. A pokračoval nárast predpisovania statínov lekármi.

1993, NCEP II.

V roku 1993 prišla druhá verzia NCEP. Nezmenili sa pokyny, nezmenili sa hranice pre celkový cholesterol, zostali bez zmeny. Začalo sa však meniť zameranie viac na LDL cholesterol – lipoproteíny s nízkou hustotou, ktoré sú odteraz hlavným cieľom liekov na zníženie cholesterolu. Nezameriavali sa na celkový cholesterol ako taký, ale sústredili sa na LDL.

Bolo ustanovené že LDL menej ako 130 je považovaný za žiaduci, 130 až 159 za hranične vysoký a čokoľvek nad 160 za vysoký. Stalo sa štandardnou praxou predpisovať statíny každému, kto mal celkový cholesterol nad 200 a LDL nad 130. A začala sa šíriť osveta, že menej je vždy lepšie – ak by sme to mohli dostať na nulu, bolo by to ideálne.

Dostávame sa do 2000-tych rokov, kde bol kladený ešte väčší dôraz na LDL cholesterol, ktorý sa stáva čoraz väčším predmetom záujmu.

V roku 2001 vychádza tretia edícia NCEP III.

LDL, ktorý bol predtým považovaný za optimálny, ak bol pod 130, znížili ešte viac, pod 100.

Hladiny medzi 100 a 129, považované za optimálne, sa odteraz nazývajú „takmer optimálne“.

Samozrejme ak nie ste optimálni, budú vám predpísané lieky. Rozmedzie 130 až 159 zostalo hranične vysoké a nad 160 vysoké. Pridali však aj kategóriu „veľmi vysoké“. Veľký rozdiel je však v tom, že čo predtým bolo považované za v poriadku (pod 130), teraz v poriadku nie je. Teraz musíte byť pod 100.

V znižovaní normálnej hladiny sa nezastavili. Od r. 2001 odporúčajú ak ste vo vysoko rizikovej skupine, ak máte určité rizikové faktory, mali by ste sa snažiť dostať LDL pod 70. Takže s každou novou verziou NCPE – 1, 2, 3 – vidíme, že hranice sa zakaždým znižujú.

Neexistujú štúdie, ktoré by jasne preukázali, že ľudia žijú dlhšie alebo sú zdravší výlučne vďaka týmto nižším hladinám. Zároveň sa tieto lieky agresívne propagujú tak medzi lekármi, ako aj medzi verejnosťou. A teraz niečo, čo je naozaj smutné a frustrujúce: v roku 2004 časopis Journal of the American Medical Association vyšiel článok, ktorý pojednával o tom, že panel NCPE mal konflikt záujmov. A aký rozsiahly ten konflikt bol? Osem z deviatich členov panelu NCPE III  malo finančné väzby na spoločnosti, ktoré vyrábali lieky na znižovanie cholesterolu. Teda každým znížením hodnôt si zabezpečili viac pacientov.

Takže čo sa tu v skutočnosti dialo? Menili sa definície toho, kto je chorý a kto potrebuje lieky. Pred rokom 1987 nebol žiaden kandidát na liečbu statínmi. Ale hneď ako bol vyvinutý liek a uvedený na trh, bolo potrebné vytvoriť trh, pacientov.

Takže prakticky cez noc, v roku 1987 s NCPE I, vytvorili len v USA viac ako 10 miliónov nových pacientov. O pätnásť rokov neskôr, s NCPE III, znížením hladín LDL dostatočne nízko, mali 42 miliónov ľudí ako potenciálnych kandidátov na liečbu.

Po aktualizácii NCPE III, kde sa požadovali hladiny LDL pod 70 pre vysoko rizikové skupiny, odrazu zahrnuli 80 – 90 % všetkých mužov nad 60 rokov. S každou aktualizáciou vytvorili desiatky miliónov nových „pacientov“. Títo ľudia sa cez noc nestali chorými – zmenili sa len pravidlá.

Cholesterol ako taký nie je problém. Cholesterol nie je nebezpečný. V skutočnosti viac ako 50 % infarktov sa stáva ľuďom, ktorí majú hladinu cholesterolu nižšiu ako 200.

V kórejskej štúdii sledovali úplne celú kórejskú populáciu počas desaťročného obdobia – každého, kto navštívil lekára – a merali ich hladinu cholesterolu. A zistili, že počas tohto desaťročného obdobia bola najnižšia úmrtnosť u mužov nad 65 rokov, ktorí mali cholesterol medzi 250 a 270.

Ďalšia japonská štúdia (J-LIT, Japan Lipid Intervention Trial) ukázala, že ľudia s cholesterolom medzi 220 a 260 žili dlhšie ako tí, ktorí mali cholesterol nižší ako 200. Najnižšia miera celkovej úmrtnosti bola u ľudí s celkovým cholesterolom 240.

Teraz môžete odpovedať sami. Aká hladina cholesterolu zabezpečuje najvyššiu mieru prežitia, čiže je fyziologická, normálna, zdravá a prirodzená? Odpoveď aj v grafe.

Dôvod, prečo viac ako 50 % infarktov sa stáva ľuďom s cholesterolom nižším ako 200, je ten, že títo ľudia stále majú skutočné hlavné príčiny neriešené. Príčinami sú inzulínová rezistencia, nízkoúrovňový chronický zápal a oxidačný stres. A všetky tieto faktory zvykneme súhrnne označovať ako metabolický syndróm alebo zlý metabolický zdravotný stav.

Ak chceme pochopiť, aké sú skutočné rizikové ukazovatele úmrtnosti súvisiace s cholesterolom, musíme začať robiť odlišné testy.

Musíme začať merať veľkosť LDL častíc

Ak sú LDL častice veľké a „nadýchané“, sú funkčné a úplne v poriadku. Ale ak sú malé a husté – teda menšie ako 20,5 nanometra – vtedy sú zlé. Vtedy sú poškodené. A nie len že sú zlé, ale poukazujú na to, že máme inzulínovú rezistenciu, oxidačný stres a zápal – pretože práve tieto tri faktory spôsobujú, že veľké LDL častice sa začnú zmenšovať a stávajú sa nebezpečnými.

Uvedené faktory spôsobujú oxidáciu LDL častíc a ich poškodenie, zmenšovanie. To znamená, že keď máme vysokú hladinu cukru v krvi, cukry sa viažu na bielkoviny na LDL časticiach a poškodzujú ich.

Keď sú LDL častice menšie, oveľa jednoduchšie prenikajú do cievnej steny.

Plaky – usadeniny v cievach sa netvoria vo vnútri ale vznikajú v stene cievy. Takže LDL častice musia byť veľmi malé, aby sa dostali do svalovej vrstvy, za výstelku cievnej steny. A navyše, keď sú tieto LDL častice poškodené, priťahujú makrofágy, súčasť nášho imunitného systému. Makrofágy odstraňujú cudzie a poškodené častice a bunky. Makrofágy pohltia malé poškodené LDL častice a premenia sa na penové bunky, ktoré vytvoria usadeninu vo vnútri steny tepny.

Takže musíme pochopiť, že áno, čiastočne ide o LDL – ale nejde o všetok LDL. Nejde o normálny,  zdravy LDL. Ide o poškodený LDL. A čo spôsobuje ich poškodenie, je cukor, oxidačný stres a zápal. A statíny neurobia nič, aby tieto príčiny zvrátili.

Takže keď si urobíte test, ktorý počíta LDL častice a ich veľkosť, je to úplne iné ako bežný test, ktorý meria, koľko miligramov celkového LDL máte.

Keď si teda dáte spraviť test, ktorý častice počíta, potrebujete zistiť veľkosť a počet LDL častíc. Ideálne by mal byť váš celkový počet častíc menej ako tisíc, ale to nie je až také kritické, pretože môžete byť stále zdraví aj s 1 500 alebo dokonca 2 000.

Dôležitejšie pre srdcovo-cievne riziko je percento malých LDL častíc. Toto percento by malo byť menej ako 20 % z celkového počtu LDL častíc – teda častíc s veľkosťou menej ako 20,5 nanometra.

Prečo? Pretože ak je to percento vyššie – čo veľmi často vidíme, že 50 % alebo 60 % častíc je malých – znamená to, že máte veľa poškodených častíc a veľa inzulínovej rezistencie, cukrov, oxidačného stresu a zápalu.

Statíny špecificky znižujú LDL? Tak by sme si mysleli, že týmto problémom predchádzame, že? No, nie celkom. Pretože statíny fungujú dvoma spôsobmi.

Prvý je, že zasahujú do metabolickej dráhy, kde telo vyrába cholesterol. Zasahovaním do tejto dráhy teda znižujeme tvorbu a nie sme schopní vyrobiť toľko LDL cholesterolu. Ale častice LDL, ktoré si vyrábame prirodzene, sú veľké a nadýchané – sú to normálne a funkčné LDL častice, ešte predtým, ako sa poškodia. Prečo potom znižujeme tvorbu zdravých LDL častíc statínmi?

Druhý spôsob, ako statíny fungujú, je, že zvyšujú počet LDL receptorov na pečeni. Teda zvyšujeme spätné vychytávanie LDL. Takže máme dva spôsoby, ako znížiť hladinu LDL cholesterolu: vyrábame menej a viac ho vstrebáme do pečene na recykláciu.

Problém je, že veľmi malé, poškodené LDL častice sú práve tie škodlivé – nie sú receptormi rozpoznávané a nedokážu sa vstrebať a recyklovať pečeňou. Zostávajú v krvnom obehu a škodia cievam.  Makrofágy idú po týchto malých poškodených LDL, pretože sú zmenené. Tie receptory ich nerozpoznajú.

Receptory zachytávajú iba veľké a nadýchané LDL častice. Takže malé LDL častice nie sú ovplyvnené. Takže statíny selektívne zvyšujú recykláciu zdravých LDL častíc, zatiaľ čo poškodené sa hromadia v krvnom obehu. Neriešia príčinu problému.

Takže keď si dáte urobiť bežný krvný test – ten štandardný – bude to vyzerať, že po statínoch máte dramaticky nižšiu hladinu LDL v miligramoch na deciliter. Ale ak by ste urobili sofistikovanejší test, ktorý počíta častice, zistili by ste, že počet malých LDL častíc sa vôbec neznížil.

A v skutočnosti ich percento narastá – pretože znižujeme počet veľkých, zdravých LDL, ale nerobíme nič so zlými malými časticami. Stále máme zápal, oxidačný stres a inzulínovú rezistenciu. A preto sa všetky častice naďalej poškodzujú.

Pomer celkového cholesterolu k HDL cholesterolu

Pri štandardnom teste existuje niekoľko faktorov, na ktoré by sme sa naozaj mali zamerať. Jednou z nich je pomer celkového cholesterolu k HDL cholesterolu.

Napríklad, ak máte celkový cholesterol 210 a HDL 70, máte pomer 3,0. A to je veľmi dobré. Ak váš celkový cholesterol stúpne na 240 a HDL klesne na 60, pomer je 4,0, a stále by to bolo prijateľné, pokiaľ ostatné ukazovatele nevyzerajú príliš zle.

Na druhej strane, ak máte celkový cholesterol 180 a HDL 30, pomer je 6,0 – a to je vysoké riziko. Vidíme, že nízka hladina HDL je takmer vždy spojená s vyšším stupňom zápalu a oxidačného stresu.

Potom máme aj ľudí s oveľa vyššími číslami, napríklad 300 celkového cholesterolu a 75 HDL. Pomer by bol 4,0, a títo ľudia budú vo väčšine prípadov úplne v poriadku, pokiaľ ostatné ukazovatele vyzerajú dobre.

Takže áno, niektorí ľudia budú mať vyššie čísla ako 300 celkového cholesterolu a 75 HDL – pomer teda bude 4,0 – a stále budú v poriadku.

Ale musíte sa pozrieť aj na ďalšie ukazovatele a uistiť sa, že ich chápete, že sú v správnom rozmedzí.

Pomer triglyceridov k HDL

Je tu ďalší ukazovateľ, ktorý mám ukáže ešte viac než predchádzajúci – pomer triglyceridov k HDL. A dôvod, triglyceridy sú veľmi silným indikátorom inzulínovej rezistencie a metabolického ochorenia.

Vo všeobecnosti dnes, keď sa na tento pomer pozeráme medzi ľuďmi, ktorí sa venujú funkčnej medicíne, zistíme, že nízke riziko je, ak je pomer menej ako 2,0 a vysoké riziko je, ak je viac ako 3,5.

Napríklad ak máte celkové triglyceridy 150 a HDL 75, máte pomer 2,0, je to v poriadku.

Aj keď sa v oficiálnych odporúčaniach považuje za normálne mať triglyceridy až do 150 alebo dokonca 200, pri nízkosacharidovej diéte sa triglyceridy zvyčajne pohybujú medzi 50 a 80. A pre väčšinu ľudí, ak máte HDL medzi 50 a 70, zistíte, že pomer je približne 1,0. Ľudia na nízkosacharidovej diéte majú zvyčajne oveľa nižšie pomery.

Len na porovnanie – prvé usmernenia NCEP o triglyceridoch a HDL takmer vôbec nehovorili. V druhom a treťom vydaní ich začali spomínať, ale nevenovali im veľký dôraz.

Uvádzali, že hraničné triglyceridy by boli okolo 200, a ak by ste mali HDL okolo 40 – čo bolo považované za hraničné, váš pomer by bol 5,0. Čo je však omnoho vyššie ako hranica vysokého rizika.

A aj keď zobrali ideálny príklad – 150 triglyceridov a 60 HDL, čo považovali za vysoko ochranné – stále by ste mali pomer 2,5, čo je nad ideálnou hranicou 2,0.

C-reaktívny proteín

Optimálna hladina CRP by mala byť pod 1,0. Ale musíte byť opatrní, pretože ak pôjdete na bežný laboratórny test, ich hranica je nastavená na 3,0. A tu si musíte uvedomiť rozdiel medzi bežnými laboratórnymi rozsahmi a optimálnymi rozsahmi. Ale ak máte 2,9, štandardné laboratórium vás nebude nijako varovať – nebudú vám nič signalizovať. Pritom už nejde o optimálnu hodnotu.

Meranie inzulínu nalačno

Pri meraní inzulínu nalačno je veľmi pravdepodobné, že keď požiadate svojho lekára o tento test, pretočia očami a povedia, že ste asi pozerali nejakého YouTube doktora, ktorý nevie, o čom hovorí, a že tento test je zbytočný.

Ale v skutočnosti je to veľmi, veľmi užitočný test. A ak vám ho nechcú spraviť, nájdite spôsob, ako si ho zabezpečiť sami. Je to najlepší a najjednoduchší ukazovateľ inzulínovej rezistencie. Optimálne by ste mali mať hladinu inzulínu nalačno medzi 2 a 5. Ale tu je problém: laboratórium vás nebude varovať, kým sa vaša hodnota nedostane nad 25. Takže budete prakticky už úplne rozvinutý diabetik 2. typu ešte predtým, než vám test na inzulín vôbec ukáže červenú vlajku.

Meranie hemoglobínu A1c

Hg A1c je najlepší ukazovateľ pre dlhodobú kontrolu hladiny cukru v krvi. Ideálny rozsah je medzi 4,8 a 5,3. Keď sa dostanete na hodnotu 5,7, dostanete vlajku, že ste v pásme prediabetu. To znamená, že ak nezmeníte svoj životný štýl, pravdepodobne budete mať diabetes 2. typu do piatich rokov. A hladina A1c pre diagnózu cukrovky je 6,5.

Ale vy naozaj chcete zostať pod 5,3, pretože tam ste inzulínovo senzibilní a máte vynikajúcu kontrolu hladiny cukru v krvi.

Hladina homocysteínu

Ďalším skvelým ukazovateľom zdravia je homocysteín. Je to vedľajší produkt pečeňového metabolizmu. Máme ho vytvárať a potom rozkladať. Ale ak nám chýbajú určité faktory metylácie alebo vitamíny skupiny B, homocysteín sa hromadí a stáva sa veľmi zápalovým. Optimálna  hladina homocysteínu je menej ako 7. Ale laboratórium vás neupozorní, pokiaľ nie ste nad 15 – a to je už príliš vysoké. Takže ak si necháte tieto ukazovatele otestovať, získate oveľa lepšie a včasnejšie varovania, než by ste mohli mať len meraním celkového cholesterolu alebo LDL.

Musíme sa teda viac naladiť na prirodzené zákony. Musíme rešpektovať naše telá a múdrosť a inteligenciu, ktoré sú v nich zabudované.

Cholesterol nie je nepriateľ – telo by ho nevyrábalo v takom množstve, keby bol škodlivý. Čo narúša zdravie, je inzulínová rezistencia, metabolická dysfunkcia, oxidačný stres a zápal.

A čo spôsobuje tieto problémy? Neprirodzený životný štýl. Nerešpektujeme prírodu. Žijeme neprirodzene. Už ani nerozumieme tomu, čo je skutočné jedlo.

Zaviedli sme všetky tieto zvláštne veci ako nadbytok cukru, nadbytok alkoholu, rastlinné oleje, priemyselne spracované potraviny, chemikálie, ťažké kovy, elektromagnetické polia. A máme nedostatok pohybu, spánku a čerstvého vzduchu.

Neznamená to, že lieky vôbec nepotrebujeme, ale pre drvivú väčšinu ľudí je omnoho lepšie, ak začnú chápať skutočné riziká, začnú žiť prirodzený životný štýl, riešiť hlavné príčiny a dostanú skutočné ukazovatele rizika do optimálnych rozsahov.

Ak žijete prirodzeným životným štýlom a máte poznanie ako sa zlepšovať, nebudete závislí na liekoch. A nemusíte sa báť cholesterolu. Voľba je len na Vás.

Použité zdroje

Prezentácia Dr. Sten Ekberg, 11.4. 2025  https://www.youtube.com/watch?v=dQLkDijNE2A

Journal of the American Medical Association. (2004). Conflict of interest in cholesterol guidelines panel. JAMA.

National Cholesterol Education Program. (1987). Report of the National Cholesterol Education Program Expert Panel on Detection, Evaluation, and Treatment of High Blood Cholesterol in Adults.

National Cholesterol Education Program. (1993). Second Report of the Expert Panel on Detection, Evaluation, and Treatment of High Blood Cholesterol in Adults (Adult Treatment Panel II).

National Cholesterol Education Program. (2001). Third Report of the National Cholesterol Education Program (NCEP) Expert Panel on Detection, Evaluation, and Treatment of High Blood Cholesterol in Adults (Adult Treatment Panel III).

Článok spracoval PharmDr. Jozef Zima, Nutraceutica